Sector.sk

Severed Steel vie napumpovať adrenalínom. Prináša rýchle dynamické prestrelky s akrobatickými prvkami a v osobitom spracovaní. Ale možno práve kvôli tej rýchlosti prefrčíte celou hrou za niekoľko hodín a postačí vám na to pár dní. Ideálna výzva pre Speedrunnerov. Cenovka je však rozumná a ak vám imponujú špecifické akcie, ako Superhot, Double Action: Boogaloo či Ghostrunner, bude pre vás táto prestrelka veľmi dobrá voľba.

Hrateľnosť je stále zábavná, aj keď z pohľadu konceptu jednoduchá a nie veľmi trvanlivá. Nové prvky to vhodne dopĺňajú a nenarúšajú klasiku, ktorú sme si kedysi zamilovali, pričom nové výzvy tomu dodávajú aj viac hĺbky a predlžujú čas, ktorý s hrou strávite. Ibaže je to celé možno aj trochu málo. Zvlášť, keď hra na rozdiel od Missile Command: Recharded na mobiloch nie je zadarmo, prípadne za symbolické 2 eurá, čo hra stojí inde.

Back 4 Blood je Left 4 Dead 3, je to pokračovanie, na ktoré fanúšikovia dlho čakali a väčšina z nich si tam príde na svoje. Nie síce úplne bez výhrad, ale vyladenie hry je len otázkou času. Nie je to zlý štart a už vôbec nie zlá kooperačná akcia. Práve naopak, hrá sa to výborne, je to dynamické, pôvodné herné princípy sa zachovali a doplnili zaujímavým kartovým systémom.

Dovolím si parafrázovať klasikov a svoj záver začnem tým, že EA Sports s FIFA 22 vychádzajú zo zabezpečenej obrany, uzatvárajú nebezpečné priestory a čakajú na okno, aby mohli vyrážať do rýchlych breakov či si vypracovať nejakú tú štandardku. Vývojári sa tak snažili nepokaziť to, čo sa im posledné roky dobre predáva, čo je, samozrejme, pochopiteľné, no zároveň rezignovali na nejaké razantnejšie zmeny, a to najmä v rámci obsahu.

Metroid Dread mohla byť jedna z najlepších akčných hier roka a to bez srandy. Nájdete tu zaujímavý (aj keď neskôr trochu predvídateľný) príbeh, ktorý ocenia asi hlavne fanúšikovia série. Naozaj si užijete krásne komplexné levely, ktoré stále ponúkajú niečo nové. A z audiovizuálneho hľadiska je to radosť hrať. Akurát chýbalo doladiť nejaké drobnosti, aby bola hra zábavnejšia. Nespoliehať sa na to, že hráči skryté cesty bez náznakov.

Zvuková stránka je pôsobivá, autori si dali záležať na kubánskej tvorbe a počuť to všade naokolo, pri jednej z prvých misií napríklad rovno bude hrať Bella Ciao. V rádiu pôjde ich pôvodná tvorba, aj keď nájdu sa aj výnimky.  Zároveň zvuky zbraní a bojov sú dobre zachytené a nahraté. Nielen vidíte, ale aj cítite, aké máte rozbité zbrane.

El Shaddai: Ascension Of The Metatron je príjemným pripomenutím z minulosti, ktorá vie byť stále aktuálna a pripomína nám, že niekedy by sme mohli dať aj starším titulom šancu. Najmä tým, ktoré sme ešte nehrali. Občas sa objavia poklady podobné ako tento. El Shaddai má svoje muchy, ktoré mal aj v čase svojho vzniku, tie nezmizli, ale nie všetko musí byť dokonalé.

Už spomínaný Twilight Zone, ale aj Twin Peaks, Hitchcockove Vtáky, knižná tvorba Kinga, Ellisa či Gaimana, to všetko sú zjavné inšpirácie hry a ak ich poznáte a máte radi, prirastie vám k srdcu aj Alan Wake. Napísaný je výborne, aj keď expanziám trošku dochádza dych. Hrateľný je tiež veľmi dobre a ani veľmi nezostarol z tohto pohľadu.

Patrím medzi hráčov – veteránov, ktorí zažili zrod Diablo II, a preto sa veľmi teším z vydareného remasteru. Je síce škoda, že okrem grafiky, ktorá je ale naozaj výborná a zahrňuje aj vynovené predelové scény, podpory gamepadu a možnosti hrať aj na konzolách, vývojári nepridali nič navyše, ale vlastne to stačí. Určite aspoň nostalgickým hráčom, ktorí chceli znovu zažiť ten pocit spred vyše dvadsiatich rokov, len s napasovaním na súčasné platformy.

Kena: Bridge of Spirits je vo výsledku veľmi príjemný titul, pri ktorom sa dokážete skvele odreagovať. Netrápi vás prehnanou náročnosťou a stavia predovšetkým na zábave či pohode počas hrania. Má očarujúci rozprávkový vizuál a v niektorých aspektoch sa dokonca približuje k AAA tvorbe. V iných možno trochu zaostáva, ale netreba zabúdať, že sa jedná o indie hru. Je až neuveriteľné, že na nej pracoval len 14-členný tím, ktorý si vďaka nej rozhodne zaslúži svoje miesto v hernom svete.

Toto mohla byť parádna hra, len by to chcelo viac starostlivosti o výsledný produkt – aby kariéra pôsobila lepšie, aby vás hra motivovala vyskúšať si každé zo 68 áut, aby ste sa vedeli rýchlo a jednoducho dostať k dobrému používateľskému obsahu a podobne. Tak veľa vecí sa tu dalo spraviť lepšie, až mi nakoniec napadla tematicky veľmi príbuzná hra, ktorá to všetko lepšie spracovala. Volá sa Re-Volt a snáď sa ešte niekedy vráti.

Paradoxne, Death Stranding Director’s Cut vychádza najdlhšie po svojom origináli (23 mesiacov) oproti iným rozšíreným verziám (spomenuté Ghost of Tsushima či FF7 Remake) a má azda najmenej obsahových vylepšení. Môže za to absencia konzistentnej kapitoly či väčšej porcie obsahu. Toto je skôr taký tuning vlastností hry – takmer žiadna nie je zbytočná (ehm, tie preteky?), ale možno vám ani doteraz nechýbala. Na celkovom dojme či hodnotení sa nič nemení. Túto hru môžete fascinovane hrať alebo po piatich hodinách odložiť. Ale u mňa sa stále drží vo veľmi dobrom svetle, je to rarita.

Peklo nie je také strašidelné, ako by ste sa vy, hriešne duše, mohli nazdávať. Dokonca je niekedy priam vtipné. Ale zlá správa pre lenivcov - aj tam treba pracovať, nebudete si len tak užívať vírivku s vriacou vodou. Budete trpieť, ale aj stavať, dolovať a dokonca sa naďalej starať o svoje telesné potreby. V Hell Architect tento systém uspokojivo funguje, i keď okrem samotného umiestnenia ničím nevyčnieva z radu bežných manažmentových a simulačných hier. Teda až na pár výstredností.

Tinytopia je plošne malá, ale po stránke kreativity veľká hra, kde je potešením stavať a robiť to inak, ako sú hráči zvyknutí. V tom je jej najväčšie čaro. Sympatická je možnosť pripomenúť si hravou formou unikátne stavby svetových veľkomiest. A výborným spestrením sú mapy s bláznivými podmienkami a podkladmi, ktoré predstavujú logické výzvy, kde pri skladaní treba viac premýšľať. Skrátka a dobre, je to krásne odlišná simulácia výstavby mesta, ktorú je radosť hrať.

Synth Riders je dobrá hra a je zároveň iná ako Beat Saber. Ak ste si pri jeho hraní hovorili, že toto je fajn, ale chceli by ste to trošku iné a možno aj jednoduchšie, skúste práve Synth Riders. Beat Saber je v mojich očiach stále o kúsok vyššie, ale v dvoch oblastiach ho Synth Riders prekonáva – v bohatšom vizuálnom stvárnení levelov a v žánrovo pestrejšej ponuke skladieb, ktorá dokáže osloviť aj širšie publikum.

Aj keď je tak hra zábavná a má výborne spracované VR aspekty, jej dĺžka nás vracia ku krátkym techdemám, ktoré boli pre VR platformy typické na začiatku ich rozmachu pred niekoľkými rokmi. Málo misií, málo zbraní, málo druhov nepriateľov, takže aj tých bodov bude málo, respektíve menej ako ich mohlo byť. Ak ale máte radi dynamické akcie a túžite po nejakej vo virtuálnej realite, Fracked by ste mohli dať šancu.

Ale v tom spočíva vlastne ten kult. Je to svojský titul, ktorý sa vám bude páčiť úmerne podľa toho, ako poznáte Japonsko, Tokio, jeho popkultúru a chcete sa ponoriť do mysle rôznych postáv, skupín alebo misií. ALE... kto už hral prvý diel, čaká ho skôr repete v inej grafike a iným ovládaním. Nie je ľahké sa dostať do hry a niektorí budú šomrať aj nad pomalým tempom či dlhými animáciami. Určite to nie je JRPG, ktorú by mal hrať niekto ako prvú v živote... ale pre znalcov žánru fajnová voľba.

Hra sa oproti prvému dielu výrazne graficky posunula dopredu, bežala mi plynule, bez akýchkoľvek prepadov snímkovania. Press verzia síce odhalila isté problémy, ako nekonečné preskakovanie prekážok až mimo mapy sveta, rôzne svetelné glitche alebo problémy s umelou inteligenciou, no väčšinu z nich by mal odstrániť day one patch.

Swords & Souls: Neverseen je v prvých fázach veľmi príjemná oddychová vecička, pri ktorej si precvičíte reflexy aj taktické myslenie. Oproti pôvodným hrám, ktoré fungovali vo Flash verzii, doznala určité zmeny, úspešne sa ujala v plnohodnotnom titule na Steame a veľmi jej to pristane na malej obrazovke Switchu. Postupne však s narastajúcou náročnosťou vzrastá aj stereotyp, takže zábava napokon upadá, ale to už budete mať za sebou veľa pozoruhodných súbojov a príjemne strávených hodín.

Deathloop je pre mňa veľmi príjemným prekvapením. Vývojári z Arkane ním mnohým hráčom vytrú zrak, pretože priniesli naozaj vydarenú hru, ktorá vás veľmi slušne zabaví. Na jej čele stojí vynikajúca práca s časovou slučkou, zaujímavá premisa a originálne spracovanie. Baviť vás bude aj sympatický a vtipný hlavný hrdina Colt a charizmatická Juliana, ktorá do hry prináša unikátnu možnosť infiltrácie živým hráčom. Toto všetko je zabalené v skvele vyladenej hrateľnosti, ktorá nenudí a nechá vás vychutnať si hru spôsobom, ktorý vám bude najbližší.

Najväčšie problémy I Expect You To Die 2 vlastne nie sú až tak veľké, no stále tu sú. Od pokračovania nejakej hry čakáte vždy niečo väčšie, lepšie a nové. Tu však dostanete to isté, čo aj v prvej časti, len v nových prostrediach. Je škoda, že autori rezignovali na možnosť inovovať niečo v rámci hry. Hernú dĺžku a aj menšie problémy som už spomínal. Ak ale máte VR platformu a túžite po novom a zábavnom obsahu, táto hra by vám nemala chýbať. Zabavíte sa, trošku polámete hlavu a ak vás to chytí, vždy sa k hre môžete vrátiť a pokúsiť sa prejsť ju ešte rýchlejšie.

Pohyb v dvoch rozmeroch, infantilný príbeh, rozprávkové a príjemné technické spracovanie, jednoduchá hrateľnosť verzus zbytočne preplácaná hrateľnosť možnosťou zomrieť, občas frustrujúce hádanky, nezmyselné behanie z jedného konca mapy na druhý a predovšetkým zúfalo nudné dialógy a celkovo rozprávanie. Cieľová skupina hráčov mi ostáva veľkou neznámou. Má svoje klady a za mrzký peniaz môže pobaviť, no zábava to nebude taká ako by ste zažili s inými hrami.

Mali sme tu už niekoľko Life is Strange hier od vydania jednotky, no táto sa najviac priblížila práve jej kvalitám. Má svoje nedostatky, tempo aj dĺžka by mohli byť lepšie a sú tu aj iné menšie problémy, ale je to kvalitná moderná adventúra o tom, aký vie byť život hnusný, ale aj nádherný. O stratách aj nálezoch a o objavovaní seba samého. Kvalitný scenár plný zaujímavých postáv a aj nejedného zvratu je doplnený audiovizuálnym spracovaním, ktoré si vás získa.

Ako oddychovka na občasné ponamáhanie si hlavy Solas 128 funguje celkom dobre. Je len na vás, či bude skladať virtuálne puzzle alebo otáčať zrkadlami v Solas 128. Stereotyp nastupujúci pomerne skoro vás prinúti hranie si prezieravo dávkovať. Stokrát videná idea nie je osviežená žiadnym lákavým nápadom. No stále dokáže zabaviť, pretože to funguje rovnako ako skladanie potrubia, otáčanie obrazov a podobne. Fajn, len tá cena je možno trochu prestrelená.

Skalní prívrženci Nintendo ikony ale môžu byť nespokojní, hlavne pri porovnávaní s úspešnejšími hrami v sérii. Zatracovať však Sonic Colors: Ultimate nie je správne. Či už niekoho výsledok osloví viac alebo len menej, stále je to nadpriemerná hra vo svojom žánri a pri porovnaní s bežnou konkurenciou. Možno by sa však dalo polemizovať o cenovke, predsa len, je to remaster.